Na moravsko-slovenskom pomedzí

Autor: Blanka Ulaherová | 15.8.2020 o 22:03 | Karma článku: 11,08 | Prečítané:  3226x

Keď máte v pláne pobudnúť cez víkend v Skalici a blízkom okolí a vyhľadávač vám nájde najvýhodnejšie ubytovanie v susednom štáte, tak pokojne zmeňte pôvodný plán. Stihnete nielen to, čo ste chceli, ale aj všeličo iné.  

Ubytovanie v Hodoníne vyšlo o polovicu lacnejšie, tak sme ani veľmi nerozmýšľali. Teda chvíľu sme uvažovali aj o bývaní na zakotvenej lodi v Petrove pri Strážnici, ale na toalety by sme museli chodiť do prístavu. Možno by noc na lodi bola romantická, ale ja som stará pragmatička a predstava, že v noci budem rozospatá kráčať potme cez mostík a potom ešte kdesi hľadať WC, ma príliš nenadchla.

V piatok večer prichádzame do mesta známeho tým, že tu kedysi kohosi vzali za vojáčka a keď jeho vlasy šej haj na kolená padali, tak jeho mamka aj frajárka plakali. 

O trochu neskôr, v marci tomu bolo 170 rokov, sa tu narodil aj prvý československý prezident, Tomáš Garrigue Masaryk, ktorého volali tatíčkom alebo prezidentom - osloboditeľom. Bol pokrstený v tunajšom Kostole svätého Vavřinca a má tu aj svoje múzeum.

Vlani sme videli, že v Kopčanoch na druhej strane hranice si o jeho rodisku myslia svoje, ale to je teraz aj tak jedno, nikto si už nepamätá, ako to vlastne bolo.

Stánky pri Kostole svätého Vavřinca - to je presne ten, v ktorom bol pokrstený Tomáš Garrigue Masaryk - napovedajú, že sa tu niečo deje. A naozaj, prišli sme akurát na Svatovavřinecké hody. Vzhľadom na to, že všade zúri koronavírus, je námestie ohradené a usporiadatelia púšťajú dovnútra maximálne tisíc ľudí, pretože vírus je taký prefíkaný, že začne útočiť až na tisícprvého, tisícdruhého, tisíctretieho až osemmiliardteho či koľko nás na svete je. 
Dnes si dáme len niečo pod zub a vrátime sa sem zajtra večer, keď tu bude vystupovať Desmod.

Je sobota ráno a my ideme vlakom do Petrova.

Pamätáte si? To je prístav, kde sme mohli romanticky nocovať, keby som nebola taká stará pragmatička. 
Hneď pri vlakovej stanici je časť Plže. Nie, nemá to nič spoločné s rybami, plž je vínna pivnica. Je ich tu osemdesiatpäť, dlhé sú desať až sedemnásť metrov a sú vyhlásené za Štátnu pamiatkovú rezerváciu. Dá sa v nich posedieť pri vínku.

Aby nám nebolo až tak ľúto, že sme nespali v prístave, ideme sa aspoň previezť loďkou po Baťovom kanáli.

Ako napovedá jeho názov, o túto unikátnu technickú pamiatku sa zaslúžili známy obuvník Tomáš Baťa a jeho syn Jan. Vystavali ho v rokoch 1934 - 1938 a slúžil na prepravu lignitu do tovární v Otrokoviciach. Meral 51,8 kilometrov. V súčasnosti slúži už len na turistické účely. 

Môžete si kúpiť lístok na polhodinovú platbu s výkladom, alebo si prenajať loď pre seba. Druhú možnosť zvolila rodinka s dvoma dcérkami. Dievčatká džavocú, evidentne sa na výlet po kanále tešia. Dovtedy, kým nenastúpia. Potom sa z lode ozýva už len krik mladšej "já chci ven, já chci vystoupit!". Rodičia ju trpezlivo tíšia, ale neúspešne. Posledné slová, ktoré počujeme, kým nám loď zmizne z dohľadu je zúfalé "zaparkujte, já chci ven!" a otcovo "už nechci slyšet ani slovo!".

Počas platby na nás kričia cyklisti a rybári z brehu "ahoooooj" a my im rovnako odpovedáme. Ak pri tom chcete vyzerať štýlovo, môžete si v prístave kúpiť kapitánsku šiltovku alebo námornícke tričko.

Ďalšia naša dnešná cesta vlakom trvá štyri minúty a vedie z Petrova do Strážnice. Asi viete, že je to milé mestečko s bohatou históriou a množstvom pamiatok. Dalo by sa tu pobudnúť aj dlhšie, ako sme tu boli my, ale napriek krátkosti času sme toho dosť videli a zažili.

Najskôr vyjdeme na štyristo rokov starú Bielu vežu. Ako úprimne - nič moc výhľad, žiadna vežová ochodza, pohľad von len cez zavreté okienka. Ale zas sa ani moc nenašliapete, je to len asi dvadsať výškových metrov - aspoň mne ten výstup pripadal celkom v pohode a to je už čo povedať. Pôvodne bola vraj veža o poschodie vyššia a aj ochodza tam bola, ale pri požiari to zhorelo a tak sa na to vykašľali a nechali to také, ako je to dnes.

Do mesta vedú dve brány, Skalická a Veselská. Toto je Veselská.

Barokový Kostol Panny Márie.

Vedľa neho sa nachádza piaristické gymnázium, na ktorom vyučoval Jan Evangelista Purkyně a študoval Tomáš Garrigue Masaryk.

Piaristický komplex bol postavený na mieste bývalého areálu Jednoty bratskej. V škole, ktorú tu bratríci mali, sa učil aj dvanásťročný Jan Amos Komenský.

Pozeráme cez plot na jeho bustu a počujeme, ako sa nás z domu oproti pýta starší pán:
"Chcete si popovídat s  mrzutým Jankem? Otevřu vám."
Hovoríme, že nám to stačí aj takto na diaľku, ale pán sa nedá a o chvíľu prichádza s kľúčom od bránky. 

Pýtam sa ho: "Prečo je taký smutný?"
"Není smutný, je nasraný", odpovedá.
Rozpráva nám históriu o Jankovi, jeho rodine, o Jednote bratskej a o následnej rekatolizácii. Kamene, ktoré majú byť pôvodnými základmi nazýva "kok.tinou", ktorú tam dali "soudruzi" a svoj výklad prekladá častými výrazmi "kok.ti" či "čur.ci" . Z kontextu sa dá ľahko vydedukovať, na čej strane stojí. Na strane bratríkov a Komenského.
Oblečený je v tmavomodrých montérkach a plášti a na hlave má rádiovku, vyzerá, ako by si len na chvíľu odskočil od miešačky, ale históriu podáva naozaj pútavo. Hoci nerady, musíme ho trošku posúriť, lebo toho, čo chceme dnes v Strážnici vidieť, je ešte veľa.

Ak sa tam náhodou ocitnete a budete mať na neho šťastie, určite si nechajte od neho všetko vysvetliť, dá vám to oveľa viac ako len čítanie popiskov na informačných  tabuliach.

Hovoril nám napríklad aj legendu o náhrobku rytiera zo Žerotína, ktorého sa katolíci v rámci rekatolizácie Kostola sv. Martina pokúšali vyniesť von a zamurovať do vonkajšieho múra, ale on sa vždy do rána záhadne vrátil späť.  

Pozrieme si židovský cintorín.

Najviac času strávime v skanzene, celým menom sa volá Muzeum vesnice jihovýchodní Moravy. 

V niektorých domčekoch, ktorých je celkom šesťdesiatpäť, sú expozície so sprievodným výkladom. Táto ilustrovala, ako to bolo, keď sa narodilo dieťa. Napríklad novorodenca okúpali v korýtku podloženom modlitebnými knižkami.

V tomto domčeku zas vysvetľujú, ako vyzerali svadby. Pred svadbou chodila nevesta z domu do domu pýtať svadobné dary. Chudobní jej dávali aspoň hrsť peria do perín. Vzadu vpravo je svadobná torta z medovníkov.

Už sme uchodené až-až, ale nemôžeme obísť Strážnický zámok pôvodne založený ako vodný hrad v druhej polovici 13. storočia. 

Platanová aleja je najväčšia v strednej Európe, pozostáva z 52 stromov. Bola vysadená pred dvesto rokmi a lemovala cestu do zámku v Hodoníne. Najväčší platan má obvod 480 centimetrov.

Máme dnes za sebou už vyše 25 tisíc krokov a to nás ešte čaká v Hodoníne Desmod, tak sa rýchlo vraciame, aby sme ho nezmeškali.

Vystúpenie má začať o siedmej večer, aj začne, ale my s kopou podobných zúfalcov stojíme vonku v rade, počujeme dunieť len bicie a čakáme, kým niekto vyjde, aby mohli pustiť ďalšieho. Veď som vám to už vysvetľovala, že covid striehne na tisícprvého, tisícdruhého atď, tak mu treba prejsť cez rozum a zmiasť ho, aby to nevedel tak rýchlo spočítať.
Toto je rad pred nami asi o 19:15, za nami to vyzerá podobne.

Vždy, keď sa niekto zvnútra blíži k bráne, zaradujeme sa, že pustia ďalšieho dnu. Aj teraz sa blíži žena so synom. Hurááá! 
Smola. Idú si len kúpiť lángoše do stánku a potom tam postávajú a jedia ich. To akože nemôžu jesť vonku???!!!

Je 19:34 a my sa dostávame dovnútra. Ešte tridsať minút môžeme vidieť Kulyho spievať a skákať a my môžeme spievať tiež, trebárs že neveríme, že ktosi nebol vyrobený pre neho.

Pekný moravský deň končí, zajtra sa presunieme na Slovensko.

Ráno opúšťame Hodonín a ideme autobusom do Skalice. A čím je Skalica známa? No predsa trdelníkom. Určite ho tu budú ponúkať na každom kroku, v každom stánku.
Figu borovú. Trdelníky sa zháňajú asi ako banány za socializmu. Vraj je najistejšie si ich vopred objednať, dozvedáme sa na viacerých miestach, je nedeľa a domáci ich majú radi čerstvé k nedeľnému obedu.
Ozaj - poznáte tú historku, ako si v Skalici postavili šibenicu, ale odmietli na nej vešať cezpoľných, lebo bola "enem pro nás a naše deti"? Tak pátranie po trdelníku mi evokuje niečo podobné.

Nenaháňajte sa za trdelníkmi, radšej si pozrite samotné mesto - je pekné, a ja vám za odmenu prezradím, kde sme nakoniec to slávne pečivo s ochrannou známkou zohnali.

Ak ste v Skalici cez víkend tak ako my, môžete si v turisticko-informačnej kancelárii kúpiť turistický pas. Platí jeden deň a v rámci neho si môžete potom zdarma pozrieť dvanásť pamiatok, v ktorých sú sprievodcovia, ktorí vám odtrhnú zodpovedajúci útržok a podajú výklad. My sme stihli asi polovicu.

Najskôr sme vyšli na vežu Kostola sv. Michala Archanjela, z ktorej je pekný výhľad na mesto a okolie. 

Tie komíny vzadu sme počas dvoch predchádzajúcich dní videli z hostela, je to Hodonín.

Chceme sa niekde naobedovať. Po predchádzajúcich dňoch na Morave sa domnievame, že tu, pár kilometrov od hraníc, to bude rovnako jednoduché. Ale nie je. V reštaurácii na námestí nám na pravé poludnie hovoria, že máme prísť o dve hodiny alebo ísť niekam inam. 
Kašľať na jedlo, však nielen ním je človek živý. Ideme ďalej využívať turistický pas.

Najstaršou pamiatkou mesta je románska Rotunda sv. Juraja. Zdokladovaná je v dvanástom storočí, no možno bude ešte o dvesto rokov staršia. Vnútri sú maľby z pätnásteho storočia, ktoré znázorňujú svätého Juraja a princeznú, ale keby nám to sprievodkyňa nepovedala, ani by som si ich nevšimla. Ešte tá princezná s prižmúrením oka ako-tak, ale na to, aby ste v tej machuli videli Juraja, musíte mať asi lepší zrak alebo fantáziu, ako mám ja.

Hneď pod rotundou je zabudnutý židovský cintorín.

Na vedľajšom kopci pri rotunde sa nachádza kalvária. Spolu s rotundou je to podľa mňa najkrajšia časť mesta.

Samozrejme, patrí do toho aj Ľadovňa. Túto stavbu spomínal včera na plavbe Baťovým kanálom lodivod. Je vyhĺbená do svahu, na ktorom leží kalvária. Ľad v nej vydržal od jednej zimy do druhej a slúžila na uchovávanie potravín hlavne pre mäsiarov a pivovarníkov.

Dnes v nej ľad už nie je, ale chladná je poriadne. V tejto tridsaťstupňovej horúčave je to veľmi príjemná prehliadka, je tiež súčasťou spomínaného turistického pasu.

Posledným využitým útržkom je technická pamiatka - mlyn bratov Pilárikovcov. Pôvodne tu bol malý vodný mlyn pri Dolnej bráne. V dvadsiatych rokoch minulého storočia ho kúpili bratia Pilárikovci, zbúrali ho a v roku 1927 postavili moderný trojposchodový, ktorý už poháňala elektrina. O pár rokov neskôr ho prerobili na plynový a fungoval až do roku 1962, posledných jedenásť rokov ako štátny podnik. Teraz slúži ako múzeum.

 

Sme na konci nášho víkendového putovania. Že som ešte niečo sľúbila? Jasne, nezabudla som.

Dievčina v Rotunde sv. Juraja nám odporučila ako vhodnú reštauráciu Srdiečko a to nie je všetko. V záhrade tej reštaurácie pečú trdelníky a dva sa ušli aj nám. Tak ak ich nezoženiete na miestach, kde by podľa turistických informácií mali byť, skúste ich tam, je to na rovnakej ulici ako mlyn bratov Pilárikovcov, asi desať minút od železničnej stanice.

A teraz už naozaj zazvonil zvonec, vlastne zapískal vláčik, a víkendovej moravsko-slovenskej rozprávky je koniec.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo spája Kmotríka, Výboha či Trnku? Slabosť pre jeden biznis

Skupina najbohatších Slovákov má vyššie ambície ako kaviareň či reštauráciu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Covid sa medzi ľudmi bez domova šíri šialenou rýchlosťou

Prvá vlna ich minula, druhá udrela horšie.


Už ste čítali?