Plackartnym na Krym a späť

Autor: Blanka Ulaherová | 2.9.2006 o 23:35 | (upravené 14.9.2014 o 21:54) Karma článku: 11,88 | Prečítané:  7022x

Pôvodne sme mali v úmysle niečo úplne iné. Chceli sme navštíviť Moldavsko a Podnesterskú republiku. Cestu sme mali naplánovanú do takých detailov, akými bola napríklad dvojhodinová zastávka v našej známej stanici Žmerinka a ja som sa už videla, ako tam sedím na lavičke a jem vareniky. Naše plány stroskotali na jednom dosť podstatnom detaile - vízovej povinnosti. To by našu cestu dosť výrazne skomplikovalo a predražilo. A tak sme sa po niekoľkých týždňoch od našej poslednej cesty opäť vybrali na Ukrajinu.

"Ne pracjuje, nema vody"

Na colnici predkladáme bumažky, do ktorých napíšeme ako adresu nášho pobytu hotel Krym v Jalte na Moskovskej ulici - vyčítali sme z jednej minuloročnej internetovej reportáže, že je lacný. Vtedy ešte netušíme, že klameme. A to ma Jakub nahováral, aby sme si niečo len tak vymysleli, či nám to prejde. Medzinárodná stanica v Čope je o desiatej večer ponorená do poloticha a pološera. Naša obľúbená zmenáreň je zrušená, našťastie v neďalekej banke sa pracuje nepretržite. Oznam na WC nás má odradiť od jeho návštevy. Neveríme a dobre robíme - vody jesto.

nápis na wc

Úschovňa batožiny je opustená.

úschovňa batožiny

Vyzerá to tak, ako by tu skapal pes. Neskapal.

pes

V pokladni sa dozvieme, že lístky priamo do Simferopoľa nie sú, tak budeme prestupovať v Ľvove. Taká maličkosť nás svetoukrajinobežníkov nemôže rozhádzať. Spiatočný lístok vyjde na necelých 1200,- Sk, teda len o niečo viac ako cesta zo Žiliny do Čopu a späť. Máme štyri hodiny času a tak sa ideme pozrieť na stanicu prímestských vlakov. Tu to žije. Čakáreň rozsvietená, vnútri asi 200 pasažierov, v bufete pestrá ponuka.

O druhej nastupujeme do vlaku, kupujeme si posteľnú bielizeň (príjemné prekvapenie - je lacnejšia o 2 hrivny oproti našej poslednej ceste plackartnym k Azovskému moru) a ukladáme sa spať.

"Master čebureki Natalia"

Ráno idem zo samovaru nabrať vodu na čaj. Podľa Jakuba je do Ľvova pol hodiny, takže sa stihneme najesť. Práve keď mi do pohára dokvapká posledná kvapka, pozrie sa Jakub do cestovného poriadku a kričí, že sa zmýlil, že je už Ľvov. Pokúšam sa vyliať horúcu vodu do WC, lenže toto sa ako vždy pred každou zastávkou zamyká a tak rezignovane hodím do vody vrecko čaju a vystúpim s ňou z vlaku.

Keď už máme navarený čaj, bodlo by niečo čerstvé pod zub. Pred stanicou si na jednom stánku všimneme nápis, že Natalia je majstrom čeburekov a tak jej dáme zarobiť. Potom nastúpime do vlaku smer Simferopoľ a začína naše krymské putovanie.

"Idet mužik iz seks-šopa"

Pred odchodom vlaku prebehne vozňami predávač tlače. Tak ako pri našej poslednej ceste, aj teraz sme si z bohatej ponuky vybrali "Anekdoty i karikatury", kde prvý vtip začínal hneď zaujímavo: "Idet mužik iz seks-šopa." Že ste zvedaví, ako to bolo ďalej? Aj ja - žiaľ, moje (ne)znalosti ruštiny mi neumožnili pochopiť pointu.

Cestujúci sa hneď po nástupe prezlečú do domáceho oblečenia a každý si pripraví posteľ. O chvíľu už všetci spia. Je jedenásť dopoludnia. Aby sme netrhali partiu, pridáme sa aj my.

spánok

"Na kozmodrom možeš"

Keď sa vyspíme, obzeráme si spolucestujúcich. Naproti nám sú dve babušky - kamošky dôchodkyne. Jedna sa hneď prezliekla do nočnej košele a takto ostane až kým neprídeme do Simferopoľa. Pravidelne si navzájom merajú tlak a s uspokojením hlásia - "124/76" a smejú sa - "na kozmodrom možeš". Sú z Ľvova a cestujú k moru do Jevpatorije. Domček ich vyjde na 10 hrivien za deň (60,- Sk), boli aj vlani a bolo dobre. Dôchodok majú 500 hrivien. Prestrú si stolček a začínajú hodovať. Keď vidia, že po nich pokukujeme, donesú nám čokoládové bonbóny aj napečené koláčiky s mletým mäsom.

Na stanici Žmerinka - tej, kde som mala jesť vareniky počas cesty do Moldavska - máme dvadsať minút času a tak si skočíme trošku obzrieť mesto. Každú chvíľu sa však otáčame, či sa náš vlak náhodou nerozbehol skôr. Ten súdruh socha nie je Lenin, ale nebojte sa, odfotila som vám aj toho (a nie jedného).

Žmerinka

Pre istotu sa ale radšej vraciame a od jednej babky - predavačky si kupujeme vareniky (aspoň niečo, keď nám už ostatné plány s Moldavskom nevyšli). Okrem varenikov sa ponúkajú jabĺčka, údené ryby, rôzne koláče, nápoje, varené zemiaky. Je tu lepší výber ako v nejednej staničnej reštaurácii.

ponuka jedál

A toto sú vareniky - 10 kusov za 3 hrivny. Z dvadsiatich kusov sa dá celkom slušne nasýtiť.

vareniky

Kvôli Anne Karenine nezachránim samovraha

Po varenikoch mám chuť na pivo a tak posielam Jakuba do jedálenského vagóna. Donesie mi Obolonské, vraj najlepšie ukrajinské pivo. Popíjam pivo a po mesiaci sa opäť trápim s Annou Kareninou kvôli Vronskému i Kareninovi. Moje tušenie sa ukázalo ako správne - nedala si to vyhovoriť a nakoniec pod vlak predsa len skočila.

Ponorená do deja si nevšimnem, že v našom vozni sa odohráva podobná dráma. Mladík rozbil okno, na skle si prerezal žily, uložil sa na posteľ a čakal na svoj koniec. Našťastie si ho všimol dôchodca Pjotr a upovedomil sprievodcu. Potom sa začala záchranná akcia. Do vagóna boli privolaní sprievodcovia z vedľajších vagónov, nejaká zdravotná sestra a všetci ratovali mladíka. Ruku mu stiahli na ramene troma škrtidlami, žily obviazali. Zvyšok vagóna pozeral na pobehovanie železničného personálu od svojich stolíkov s občerstvením a s pivom v ruke.

Na ďalšej stanici imeni Tarasa Ševčenko, na ktorej som jedla vareniky pri našej ceste k Azovskému moru, k vlaku dorazí milícia aj lekárska pomoc, skontrolujú vykonané ošetrenie a mladíka odvážajú so sebou. Lekárku nebolo rozoznať od žien ponúkajúcich vareniky - bola to taká malá babka, na sebe mala tepláky a na tom akýsi župan a v ruke kartónový hnedý kufrík, s akým sme kedysi pred takmer dvadsiatimi rokmi vyprevádzali Barborku do školy v prírode. Musím skonštatovať, že sa všetci zúčastnení naozaj o mladíka skvelo postarali. Často som počula, že tu človek nemá žiadnu hodnotu a že zdravotná starostlivosť je nedostatočná. Aspoň v tomto prípade to napriek slabšiemu vybaveniu tak nebolo.

Pjotr je na seba hrdý a neustále nám rozpráva o tom, ako našiel samovraha ležať na posteli a ako zavolal sprievodcu. Cestuje s Ivanom, so svojím bývalým kolegom z bane, do Dnepropetrovska. Bol pomôcť otcovi vykopať zemiaky. Keď vidí, že pijem Oboloň, nalieva mi zo svojho, ktoré je vraj najlepšie zo všetkých ukrajinských pív. Neviem, mne pripadajú skoro rovnaké. Deň končí a nastáva druhá noc našej cesty. Rozlúčime sa so šachťormi Pjotrom aj Ivanom a ideme spať.

Opäť vidím Azovské more

Ráno prechádzame okolo Azovského mora. Vonku je jasno a horúco. Na staniciach predávajú domáci žlté melóny. Potom prejdeme úzkym pásikom a sme na polostrove Krym.

krym

Do Simferopoľa sú ešte asi dve hodiny, tak sa rozprávam s babuškou v nočnej košeli. Z babušiek sa vykľuli niekdajšie spolužiačky z Technologického inštitútu v Ľvove - jedna je geologička, druhá strojárka. Inžinierka babuška mi rozpráva o dcére, ktorá dostala zelenú kartu a už štyri roky je s celou rodinou vo Filadelfii. Vyštudovala medicínu a teraz si robí skúšky, aby tam mohla byť zdravotnou sestrou. Osemnásťročný vnuk a päťročná vnučka s aklimatizáciou problémy nemajú.

Najdlhšia trolejbusová trať na svete

V Simferopoli sa s babuškami spolužiačkami rozlúčime a ideme každý svojou cestou - my na avtovokzal hľadať trolejbus do Jalty.

avtovokzal

Do Jalty vedie najdlhšia trolejbusová trať na svete - meria 80 km a cesta trvá dvaapol hodiny. No neberte to. (Ale ak sa ponáhľate, tak to naozaj neberte a choďte radšej autobusom, ušetríte hodinu a pol.) My sme si vybrali trolejbus.

trolejbus

Lístky sa kupujú na avtovokzale a sú na nich uvedené čísla sedadiel. Máme šťastie, nastupujeme asi minútu pred odchodom. Trolejbus je zaplnený len do polovice, vzadu je prázdny.

trolejbus

"Deti raznych narodov..."

Ideme pomaly, trolejbus vrčí, akoby mlel z posledného, ale drží sa. Cestou prechádzame okolo tatárskych dedín s minaretami. Pri ceste predávajú pletence červených ploských cibúľ. Prekonávame výškový rozdiel 752 metrov. Niekoľko kilometrov pred Jaltou vidíme odbočku do medzinárodného pionierskeho (či dnes už len detského) tábora Artek a na jednom mieste sochu Lenina. V pozadí sa vypínajú vysoké kopce.

Jalta - Lenin, Marx, Dzeržinskij i Sovietske námestie

Pred druhou vystupujeme na avtovokzali v Jalte. Ignorujeme ponuky ubytovacieho komanda s ceduľkami na krku a ideme do hotela Krym, kde by sme mali podľa internetovej minuloročnej reportáže dostať solídne ubytovanie za 40 hrivien na osobu. Po desiatich minútach cesty sa radšej opýtame na cestu, doporučia nám trolejbus. Za pol hrivny (3,- Sk) sa nalodíme aj s batohmi a ochotná spolucestujúca s nami dokonca prejde po vystúpení kus cesty, aby sme nazablúdili. Všímame si, že radní si s premenovaním ulíc ťažkú hlavu nerobia - hlavné ulice nesú názov po Marxovi i Dzeržinskom a sú tu i iné pamätihodnosti.

ulica tabuľa

Hotel je presne taký, ako bol opísaný v spomínanej reportáži, až na cenu. Suma 250 hrivien sa nám zdá byť predsa len dosť vysoká.

Chvíľu beháme po promenáde a čakáme, že si nás niekto všimne, ale nikto nás nechce. Ani tomuto nestojíme za pohľad.

lenin

"35 dolarov za odnogo"

A tak sa po niekoľkých neúspešných pokusoch vraciame pokorne na avtovokzal a dúfame, že ubytovacie komando to medzitým už na dnes nezabalilo. Najprv to nevyzerá ružovo - prvá kontaktovaná osoba nemá záujem o nájomníkov na jednu noc. Posiela nás k druhej skupinke. Tam dostávame prvú ponuku - 35 USD za jedného. Nie sme na hlavu padnutí, tak odmietame. Pani zľavuje na 25 USD - to je cena, za ktorú by sme sa vyspali v hoteli Krym. Vtom do deja zasiahne malá babuška s ponukou 10 USD za jedného. Berieme a odchádzame s ňou. Prvá ponúkajúca sa nedá - aj ona nás ubytuje za 10 USD/osobu. Ale malá babuška má kamošku, ktorá nás presviedča, že sme si vybrali dobre. A tak sa nenecháme zviklať a hoci prvotná pani za nami kričí ďalšie ponuky, už nemeníme. Po piatich minútach cesty, počas ktorej nám babuška s kamoškou zostavujú cestovný itinerár, prichádzame k "nášmu" domu.

dom

Naša izba je posledná vľavo.

izba

Vnútri sú dve široké postele, farebný televízor, na stenách tapety a neodmysliteľné koberce.

izba izba

Babuška sa volá Žeňa. Berie si naše pasy a opisuje všetky údaje - pre istotu. Povodí nás po dome, ukáže kuchyňu, WC aj kúpeľňu, a robí nám krátku inštruktáž odomykania a zamykania izby. Na papierik nám napíše svoju adresu aj telefónne číslo, aby sme sa nestratili a posiela nás do Alupky, kde je vraj krásny palác a možnosť kúpania. Na spiatočnej ceste máme vystúpiť a pozrieť si Lastovičie hniezdo a Livadiju.

"T° vody + 26"

Nasadáme do autobusu a za 4 hrivny sa odvezieme do Alupky. Cesta sa vinie serpentínami okolo mora, prechádzame okolo množstva rôznych hotelov a zotavovní. Na konečnej vystupujeme a ideme najprv na pláž. Je tu dosť plno a to je už niečo po piatej. Voda je teplá a čistá, pláž kamienková, je síce pod mrakom, ale stále dosť teplo.

teplota vody pláž pláž

Po vykúpaní si ideme pozrieť Voroncovský palác a park. Je tu príjemne.

palác palác park

Pomaly sa stmieva a preto nasadáme do autobusu a vraciame sa do Jalty, aby sme videli okrem avtovokzalu a Lenina aj niečo iné.

autobus

Cestou prechádzame okolo Lastovičieho hniezda, ktoré si pamätám z fotografie v učebnici ruštiny, a paláca Livadija - miesta konania Jaltskej konferencie v roku 1945. Škoda, že je tak málo času - to si budeme hovoriť ešte dlho. No nič, treba využiť dokonale aspoň ten, čo máme a tak na avtovokzale v Jalte prestupujeme hneď na trolejbus a ideme na promenádu.

"Jalta - gorod sčastja"

Tento titulok som videla na bilbordoch. Jalta - mesto šťastia. Dokonale vystihuje moje pocity z nočnej Jalty. Na promenáde je živo. Nebyť ruských nápisov - Krym je stále ešte ruský, aj keď oficiálne už vyše 50 rokov patrí Ukrajine - človek by nerozoznal, že je v bývalom Sovietskom zväze. Je tu množstvo rôznych atrakcií - požičovne kostýmov, v ktorých sa ľudia potom fotia buď na tróne alebo na motorkách Harley-Davidson.

požičovne

Nechýbajú hudobníci, maliari - portrétisti i karikaturisti, veštenie z ruky, tetovanie, zaplietanie vrkôčikov, výučba šachov pre deti od dvoch rokov, odfotiť sa môžete s opicou, veveričkou i s dvoma dievčinami - playboyovskými zajačikmi. Po uliciach sa presúvajú davy ľudí, fotia sa, posedávajú pri mori, užívajú si v reštauráciách alebo si vychutnávajú nočnú plavbu loďou.

promenáda pláž pláž

Ale už je čas odobrať sa k Ženi, nech za tých 20 dolárov aj niečo máme. Nastupujeme do trolejbusu. Okrem nás nastupuje aj staršia pani s troma psami. Tesne pred tým, ako sa zatvoria dvere, pani vyskočí a psov nechá v trolejbuse. Nikomu neprekáža, že pobehujú od jedných dverí k druhým. Keď dorazíme na ďalšiu zastávku, vybehnú von.

psi

Pravdepodobne idú spať. My tiež. Zajtra nás čaká druhý a zároveň posledný deň na Kryme.

Dokončenie nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?