Gagauzsko, Korosteň, plackartnyj a moja predstava šťastia

Autor: Blanka Ulaherová | 24.4.2007 o 11:32 | (upravené 13.9.2014 o 16:57) Karma článku: 12,01 | Prečítané:  5436x

Ráno sa pobalíme, rozlúčime sa s dežurnou i komnatou otdycha, batohy necháme na stanici v úschovni a snažíme sa ignorovať fakt, že po troch sviatočných dňoch sa dopravná situácia v Kišiňove dosť podstatne zmenila. Je ranná špička a prvé pokusy vopchať sa do nejakého dopravného prostriedku smerujúceho na južnyj avtovokzal máme neúspešne za sebou. Ale my sa tam dostať musíme, pretože odtiaľ nám už o pár minút odchádza maršrutka do Comratu. Dnes máme naplánované Gagauzsko.

Na x-tý pokus sa nám podarí nastúpiť do autobusu. Na bulvári Stefana cel Mare prestupujeme a utekáme na druhú stranu ulice. V podchode hrá starý slepý harmonikár. Už pár vypočutých taktov dáva tušiť, že to nie je žiadny rýchlovykvasený samouk. S Jakubom konštatujeme smutný fakt, že podobne skončil nejeden umelec. Ale ľudia v týchto "chudobnejších" krajinách sú štedrí, a tak sa kasička z konzervy pomerne rýchlo plní leimi.

Maršrutkou sa dostávame na autobusovú stanicu, kde si kupujeme lístky do Comratu, hlavného mesta Gagauzskej autonómnej oblasti, ktorá vznikla v roku 1994. Žijú tu obyvatelia turkického pôvodu a ich reč je podobná turečtine.

maršrutka

S lístkami sa pokúšame nastúpiť do dopravného prostriedku. Žiaľ, miest nieto - v pokladni nám predali lístky na autobus a namiesto neho prišla maršrutka, do ktorej sa už nepomestíme. Ochotný dispečer však rýchlo nájde riešenie - zavolá vodiča inej maršrutky, vyplatí ho a usadí nás. Sme celkom spokojní, čas do odchodu trávime pozorovaním ľudí na nástupišti.

južnyj avtovokzal

Je tu množstvo bufetov, v ktorých predávajú pirohy, párky v ceste, hotdogy, hamburgery, rôzne koláče, čaj, kávu. A vodku. Muži si kupujú 100 gramov, obsah stakančeka kopnú do seba na ex a posilnení na tele i na duši idú ďalej. Toto je rovnaké vo všetkých oblastiach bývalého ZSSR, ktoré sme doteraz navštívili. Proste - zachovávanie tradícií.
Nechajme na túto tému prehovoriť Vesiolyje anekdoty:
U nas v Rossiji mnogo bessmyslennych veščej! Naprimer, reklama vodki...
(U nás v Rusku je veľa nezmyselných vecí. Napríklad reklama na vodku...)

Naša spokojnosť sa rozplynie po tom, ako sa dozvieme, že maršrutka má odchod o hodinu a pol neskôr ako tá, ktorou sme mali cestovať pôvodne. Tým sa nám pobyt v Gagauzsku skracuje, pretože sa musíme vrátiť včas, aby sme stihli náš večerný vlak domov. Ale dispečer nás ubezpečuje, že do pol jednástej určite v Comrate budeme.
Sekol sa len o 80 minút.

Vezieme sa na juh. Okolo cesty vidíme rozľahlé vinice, sem-tam polia s čerstvo pooranou čiernou hlinou. Táto časť vidieka je udržiavanejšia než tá, ktorú sme videli včera cestou do Podnesterska. Domčeky v dedinkách sa nám zdajú o niečo zachovalejšie, niektoré sú obložené farebnými vyrezávanými ozdobami. Je to síce gýčovité, ale celkom milé. Aj na stenách autobusových zastávok sú farebné mozaiky na rôzne motívy.

vinice

Veročka, sediaca vedľa mňa mame na kolenách, si skladá z kinderka dinosaura. Už jej je dlho. Pokukuje zvedavo po mojom foťáku, tak jej ukážem, ako vyzerá na fotke. Raz z nej možno bude slávna modelka a spomenie si, kto ju prvýkrát spropagoval, fešandu.

veročka

Cestou máme krátku prestávku v meste Cimislia. Trochu sa ponaťahujeme a urobíme zopár záberov avtovokzala a okolia.

cimislia cimislia

Ešte raz zastaneme niekde na opustenej ceste. Obloha stmavla, popŕcha, všade naokolo sú len polia a vinice. Ako sa hovorí v rozprávke, nikde nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika, nieto ešte človiečika. Z maršrutky vystúpi mladík a odhodlane pokračuje peši popri ceste niekam do neznáma.
"Práve opustil civilizáciu a kráča v ústrety svojmu beznádejnému posranému životu", hovorí Jakub a ja si s pocitom hanby uvedomujem, že nahlas vyslovil moje myšlienky.

Do Comratu prichádzame asi 40 minút predtým, ako nám odtiaľ odchádza posledný priamy spoj do Kišiňova, ktorým sme schopní stihnúť náš večerný vlak. Nerezignujeme, skúšame hľadať ďalej. Pani v pokladni nám nakoniec predáva lístky na tranzitný autobus s odchodom o druhej popoludní a pod podmienkou, že si nenárokujeme miesta na sedenie. Niet takej obete, ktorú by sme kvôli túžbe po poznaní nepriniesli!
Máme viac ako dve hodiny na spoznávanie hlavného mesta Gagauzska.

avtovokzal

Pripomína mi to tu skôr dedinu. Na chodníkoch ľudia predávajú med, zemiaky, pracie prášky, farby na vlasy, ponožky a podobný tovar. Vidíme voz ťahaný somárikom, ale neujde nám ani to, že pred každým domom stojí auto.

comrat comrat comrat

Poprechádzame sa po trhovisku. Ceny oblečenia sú pre nás, odchovaných na poľských trhoch a čínskych obchodoch, dosť vysoké a navyše je sortiment podľa mňa dosť nemoderný.

V malom espresse si objednávame praženicu s chlebom a vychutnávame si ju. Zo stien na nás pritom vyčítavo hľadia sliepky na plagátoch od UNICEF-u varujúce pred vtáčou chrípkou.

Pokračujeme v obhliadke mesta. V malej knižnici, ktorá mi tak veľmi pripomenula tú moju zomretú , je výstava obrazov sponzorovaná z Ankary. Milú ochotnú pani knihovníčku poteší náš záujem. Slovákov tu už raz mali, pred štyrmi rokmi. Knižnica je plná kníh v turečtine - rôzne cestopisy o Turecku, životopisy Atatürka, slovníky. Je to tu také milé, ospalé, vidiecke, nenáhlivé - hneď by som sa do knižnice prihlásila.

Okrem toho sme si turečtinu či skôr gagauzčinu všimli len na pamätnej doske, ktorá v troch jazykoch oznamuje, že tu pracovali koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov ľudia z hnutia "Gagauz Halki" (Gagauzský ľud), ktorí sa zaslúžili o vznik Gagauzskej republiky.

tabuľa

Nad budovou miestneho úradu veje aj gagauzská zástava, je to tá modro-bielo-červená vpravo. Potešilo nás opätovné stretnutie s naším známym - ešte sme na svojich potulkách bývalým Sojuzom nešli cestami, na ktorých by sme Lenina nestretli aspoň raz za 24 hodín. Tu je v póze intelektuála s nejakými písomnosťami pod pazuchou a ja si uvedomím, že som za posledné dni zanedbala Živaga.

lenin

Inak sa mi Comrat vôbec nezdá veľmi turecký, skôr ruský. Všade sú nápisy v ruštine a aj ľudia, ktorých sme počuli, sa medzi sebou bavia po rusky. Možno na vidieku je to inak. Gagauzčania sú pravoslávni, takže sme zbytočne vyzerali mešitu s minaretom, je tu len tento pravoslávny kostol, ktorého zvony hlaholia takmer nepretržite.

kostol

Keď na chvíľu prestanú, počuť krákanie vrán hniezdiacich v korunách stromov. Všimli sme si ich už aj v Kišiňove, sú tam rozšírené v parkoch ako u nás holuby.

vrany

Chvíľu sa ešte prechádzame po meste. Pred cestou som sa dočítala, že je tu aj univerzita, kde na štyroch fakultách študuje 1500 študentov. Pravdupovediac, na základe tohto som si mesto predstavovala trochu inak, ako ho spoznávam teraz. Ale kultúrny dom, v ktorom je kino, divadlo aj rôzne záujmové krúžky pre deti, majú pekný.

kultúrny dom

V Comrate asi nemajú zavedené vodovody, pretože pred každým domom sú studne s vedrami. Na hlavnom námestí je verejná studňa. Okoloidúci priložia vedro k ústam a pijú. Tiež to chcem vyskúšať, ale Jakub ma odhovára, že je to riskantné - voda naozaj nie je priezračná. Škoda, že som sa nechala presvedčiť, mohla som mať o jeden zážitok viac.
Toto je studňa pred rodinným domom.

studňa

Potom sa už radšej vraciame na avtovokzal, aby sme mali väčšiu šancu sedieť. Máme šťastie, autobus nie je plný.

autobus

Po dvoch hodinách cesty sme v Kišiňove. Na trhovisku si kupujeme poživeň do vlaku. Oproti predchádzajúcim sviatočným dňom to tu dnes žije a predajcovia majú skutočne široký záber.

trhovisko v Kišiňove

Cestou na stanicu nás zastavia tóny ľudovej hudby a my chvíľu sledujeme vystúpenie detského folklórneho súboru pri príležitosti veľkonočných sviatkov. Možno je to tá akcia, po ktorej sme sa zháňali ešte v nedeľu. Možno tiež nezohnali skoršie lístky na vlak.
Škoda, že sa ponáhľame.

folklórny súbor folklórny súbor

A už je čas nastúpiť do vlaku. Na stanici si všímneme mladíkov, ktorí nepôsobia domorodo. Tipujeme ich na Nemcov. O pár minút sú usadení na vedľajších sedadlách a my rozumieme, o čom sa bavia. Sú to Slováci. Do Kišiňova prišli o deň skôr ako my a tak si vymieňame zážitky. Potvrdia nám, že fámy o problémoch na hraniciach s Podnesterskom sa v ich prípade potvrdili. Podnesterskí pohraničiari od nich pýtali pokutu v eurách za to, že nemali výstupnú pečiatku z Moldavska. Takúto pečiatku však Moldavci nedávajú, pretože považujú Podnestersko za svoje územie. Tak sa chlapcom výlet predražil.
Zato ubytovanie v Kišiňove mali zas lepšie a lacnejšie ako my, takže si navzájom nezávidíme.

Chvíľu si ešte rozprávame zážitky z našich ciest. Chlapci precestovali rovnaké miesta ako my - Kijev, Krym, Odesa, Albánsko. Potom sa ukladáme spať. O pol štvrtej ráno nás prebudí kontrola na moldavsko-ukrajinskej hranici, vypisujeme migračné kartičky a opäť zaspávame.

Ráno sa zobudím práve keď vlak opúšťa Žmerynku. Vareniki som teda teraz nestihla. O hodinu neskôr na nasledujúcej zastávke vo Vinici vystupujú Slováci. Tu sa pokusia zohnať lístky do Užhorodu. My ideme ešte asi 200 km ďalej na sever, do Korostene neďaleko bieloruských hraníc, pretože nám v Užhorode našli takéto vlakové spojenie. Aspoň spoznáme ďalšie nové miesta, tadiaľto sme ešte nikdy nešli.

Vlak je bieloruský a mladá sprievodkyňa nepríjemná. Včera hrubo nakričala na našu susedku len preto, že sa odvážila opýtať, či môže zaplatiť posteľnú bielizeň leimi. Nemohla. Napriek tomu, že sme vtedy boli ešte v Moldavsku.
Tak čítam nahlas jeden aktuálny z Vesiolych anekdot:
Vlak. Do každého kupé s úctivým úsmevom nakukne sprievodkyňa a pýta sa:
- Sú tu zahraniční?
- Nie!
Ukazuje sa, že v celom vagóne niet zahraničných. Vychádza na chodbu a kričí:
- Vasja, vypni klimatizáciu! Sú tu len naši!

Spolucestujúcej sa vtip páči. Volá sa Nina, je Ruska, má 63 rokov a cestuje do Minska za kamarátkou.
To si zaslúži aspoň dva lukašenkovské:
Pýtajú sa Alexandra Lukašenka:
- Máte zmysel pre humor?
- A akože? Veď povedz, napríklad, posledný vtip o mne!
- Poviem, ale koniec som zabudol.
- To nič, hovor! Potom si spomenieš! Času budeš mať dooooooooooooosť!

Alebo takýto krátky:
Alexander Lukašenko sa vyjadril, že ho už nebaví byť prezidentom.
Korunovácia bude vo štvrtok.

Polichotím Nine, že 63 by som jej nikdy nehádala (myslím to naozaj úprimne) a už sme kamošky. Je na dôchodku a mesačne dostáva v prepočte asi 20 dolárov. Keď urobí väčší nákup, neostane jej nič. Našťastie, manžel bol vojakom z povolania a tak je jeho dôchodok vyšší. Presúvala sa spolu s ním po posádkach spriateleného sveta, istý čas žili v NDR, potom na Kube a v rôznych častiach ZSSR. Rozpad Sojuza ich zastihol v Moldavsku. Mali tam už byt, tak ostali.

Je najstaršia z ôsmich detí a po smrti matky vychovávala mladších súrodencov, preto sama po veľkej rodine netúžila. Má jediného syna, ktorý žije s rodinou v Petrohrade, vnuk tam navštevuje univerzitu. Keď jej poviem, že okrem Jakuba mám ešte dve dcéry, s uznaním vysloví na moju adresu "molodec" (chlapík). Príde mi to v súvislosti s materstvom bizarné a spomeniem si, že podobne som sa bavila pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď som od môjho dlhoročného priateľa Borisa z Leningradu dostala list, v ktorom počastoval rovnakým výrazom uznania svoju manželku po pôrode dvojičiek.

Nina veľmi nechápe našu záľubu a nadšenie z cestovania po miestach, kde, ako hovorí, nič zaujímavé nie je. Poohovárame nepríjemnú bieloruskú sprievodkyňu a ja jej porozprávam o "Veľkej sestre", ktorá nás týrala na spiatočnej ceste z Krymu.
Ale jedno tejto Xantipe treba uznať - neustále upratuje. Takto to vyzerá vo vlaku ráno. V pozadí zametajúca sprievodkyňa.

upratovanie vo vlaku

Vraciam sa opäť k Pasternakovi. V Rusku vypukla revolúcia a mne je veľmi ľúto, že Dzeržinskij vtedy nešiel na ryby. Prečo? Lebo som sa vo Vesiolych anekdotách dočítala:
- Súdruhovia, revolúcia sa ruší.
- Prečo?
- Súdruh Dzeržinskij odišiel na rybačku.
- A čo, vari bez Dzeržinského sa nedá?
- Áno, bez neho sa dá, ale bez Aurory nie!

Tuším by som mala aspoň na záver predstaviť túto studnicu múdrosti, bibliu, ktorá nás sprevádzala celou cestou:

Vesiolyje anekdoty

O pol druhej prichádzame do mesta Korosteň. Lúčime sa s Ninou, ktorá mi na rozlúčku prezradí, že Jurij Živago a Lara neostanú spolu - na rozdiel od najnovšej filmovej verzie, kde im dopriali happy end.
Ja som to cítila v kostiach, že tá revolúcia nedopadne dobre.

Máme asi tri hodiny času na prestup, tak sa vyberáme do mesta. Je to také typické sovietske mesto s veľkým bulvárom, námestím a neodmysliteľným Leninom. Tu sa muselo na Prvého mája skutočne pompézne manifestovať. A možno sa ešte aj teraz.

lenin

Chvíľu sa potúlame po trhovisku, napcháme sa zákuskami a nakúpime potraviny na ďalšiu cestu. Takto predávajú chlieb.

predaj chleba

Ako všade, aj tu je kostol vynovený a jeho pozlátené kupoly sa ligocú už z diaľky.

kostol

Nazrieme do malého espressa, ktoré na pútači ponúka kompletné obedové menu za 6 hrivien (30,- Sk), ale na kotletu so zemiakmi akurát teraz nemáme chuť a tak sa vraciame na stanicu, kde si kúpime vajcia na tvrdo.

stanica v korostene

Stanica je vnútri vyzdobená optimistickými obrazmi v štýle socialistického realizmu.

obrazy obrazy obrazy

Veselo pôsobia aj varovné obrázky na nástupišti.

varovanie

Jakub labzuje po stanici a ja v čakárni fungujem ako neplatená úschovňa batožiny. Asi pôsobím dôveryhodne, lebo onedlho som obkolesená množstvom rôznych tašiek, ktorých majitelia si išli na poslednú chvíľu niečo vybaviť.

Pred piatou prichádza náš vlak. Nasadneme, navečeriame sa, zaľahneme a ráno sa zobudíme pred Užhorodom. Naše nenaaranžované raňajkové plackartné zátišie.

zátišie

V Užhorode rýchlo utekáme na autobusovú stanicu, lebo autobus do Košíc odchádza o chvíľu. Tešíme sa, že stihneme v Košiciach vlak po desiatej. Zbytočne. Vďaka neuveriteľnej produktivite práce našich colných a pasových orgánov vo Vyšnom Nemeckom tu trčíme skoro tri hodiny, pričom ukrajinská strana nás vybavila do 15 minút. Okrem nás čakajú už len cestujúci z ďalšieho autobusu, pretože tento prechod je v súvislosti s rekonštrukciou momentálne pre osobnú dopravu uzavretý. Medzi čakajúcimi v druhom autobuse vidíme našich spolucestujúcich z vlaku, s ktorými sme sa rozlúčili pred 24 hodinami vo Vinici, a zakývame si. Prečítam si cez mobil 137 nových mailov a zo Živaga 40 strán, kým nás konečne pustia ďalej. "Náš" vlak z Košíc je v tom momente už niekde medzi Margecanmi a Spišskou Novou Vsou.

Ak ste zvedaví, ako pokračujú práce na prechode v súvislosti so Schengenom, tak to tam vyzerá teraz asi takto:

vyšné nemecké vyšné nemecké

Do Košíc prídeme asi 8 minút pred odchodom ďalšieho "nášho" vlaku, ale stihneme okrem kúpy lístkov prehodiť aj pár slov s našimi známymi cestovateľmi. Už ani nie sme prekvapení, že ich opäť stretáme.

Zážitky z hranice však nemôžu zmazať krásne spomienky z cesty. Toto je jedna z nich, ktorú si premietam každý večer pred spaním ako mantru.

noc

Noc. Klepotanie kolies stráca svoj pravidelný rytmus, až ustane celkom. Vlak zastal na stanici, ktorej meno som doteraz nikdy nepočula. Odložím rozčítanú knihu a vyjdem von.
Pri každom vagóne sa vytvoril hlúčik ľudí.
Domáci ponúkajú svoje vareniki, údenú rybu, pečené zemiaky, jablká, orechy, nápoje, koláče.
Cestujúci sú oblečení tak, ako ich zastihla zastávka. Fajčia, kupujú si potraviny, bavia sa so sprievodcami.
Okolo prechádza železničiar a kovovou tyčou klepe na podvozok. Systematicky postupuje ďalej, stráca sa v tme a kovové údery počuť čoraz slabšie, až napokon utíchnu úplne.
Prechádzam sa okolo vlaku, čítam tabuľky s nápismi "Kijev", "Moskva", "St. Petersburg", "Odessa", "Ľvov", "Simferopoľ" a spomínam.
Cítim sa šťastná práve tu a teraz, na neznámom mieste v tmavej noci.
Som šťastná, lebo onedlho opäť nastúpim do môjho dočasného mikrosveta a natiahnem sa na lôžko. Kolesá spustia svoju monotónnu uspávajúcu melódiu a vlak ma bude hojdavo unášať tmavou nocou niekam ďaleko, do neznáma.
Som veľmi šťastná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?