reklama

Úbohá Nasťa oživila moje spomienky na Leningrad 1979

Nebojte sa, napriek svojej intelektuálnej úchylke, ku ktorej som sa nedávno verejne priznala, nebudem rozoberať pomery na dvore cára Mikuláša a špekulovať o tom, či sa Lízinka ubráni sobášu so starým Zabulajevom, ani sa odo mňa nedozviete, ako pokračuje Annin vzťah s Repninom. Jediným spojivom medzi dvoma reáliami z nadpisu je prekrásne mesto na Neve, v ktorom som strávila jeden nezabudnuteľný mesiac.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)


Navštívila som ho ako členka družobného výmenného pobytu organizovaného školou v čase, keď nieslo meno po veľkom vodcovi svetového proletariátu a keď vtedajší vodca mocný Leonid so zrasteným obočím mal pred sebou posledné tri roky života. Neúnavná propaganda krajiny, kde zajtra znamenalo už včera, spôsobila, že som sa s určitou dávkou škodoradosti snažila vidieť hlavne to, o čom sa oficiálne nehovorilo a čo bolo predmetom kolujúcich vtipov neznámych autorov ašpirujúcich na Zlatú mrežu. A nebolo to vôbec ťažké.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Či to už boli internáty v starobylej časti Gribojedovho kanála len kúsok od Nevského prospektu, kde neboli sprchy ani teplá voda a tak som bola prinútená chodiť do verejných kúpeľov - podľa množstva návštevníkov v nich som nadobudla dojem, že v danej mestskej časti je podobný bytový štandard normou. Niečo sa zas vyskytovalo na internátoch navyše - veľmi nepríjemne štípajúci hmyz, ktorý prežil aj masovú desinsekciu vykonanú počas nášho pobytu. Neviem, či by mi to malo lichotiť, ale ja som im chutila najviac. Až tak, že ma to priviedlo najskôr do lekárne, kde mi poradili "ľuboj odekolon" (ľubovoľný parfum) a pretože mi o vôňu tela v danej situácii až tak nešlo, navštívila som aj lekára. Predpísal mi očnú masť a diazepam. Uznávam, spánok som mala potom pokojnejší...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalším zážitkom bola návšteva verejných toaliet. Ich verejnosť bola chápaná úplne do dôsledkov. Kabínky neexistovali, všetci sedeli družne pri sebe a popri inom sa príjemne bavili. Vo WC sa viedla spoločenská konverzácia, aj sa tu obchodovalo. Spojenie príjemného s užitočným dovedené do absolútneho absurdna.

A ďalšie špecifikum - povestné "očeredi" (rady). Na všetko. Naučila som sa dve otázky. Prvá sa používala tam, kde sa na jednom mieste zišli minimálne traja ľudia. "Devušky, dľa čego očereď?" (Dievčence, na čo sa čaká?) a druhá tam, kde už očereď fungovala dlhšie - "Kto poslednij?" (Kto je posledný?) - stačilo si potom zapamätať toho posledného a bez únavného sledovania, či vás náhodou niekto nepredbieha ste vedeli, kedy ste na rade práve vy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Uškŕňali sme sa pri návšteve povestného krížnika Aurora, ktorého výstrel v novembri 1917 odštartoval Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu a kam chodili v júli 1979 novomanželia klásť svoje svadobné kytičky. A tiež sme boli v Razlive, kde sa ukrýval veľký vodca proletariátu v sene - ako spresnili, seno sa každoročne vymieňa.

Tieto spomienky mám nezabudnuteľne vryté v mysli. Ale oveľa viac je tých, ktoré mám v srdci.

Boli to hlavne ľudia - neznámi, srdeční, priateľskí, vždy ochotní pomôcť - napríklad v kúpeľoch umyť chrbát. Nie že by som po tom zrovna túžila, ale kvitujem dobré úmysly.

Krásne mesto s nádhernými pamiatkami - socha Medeného jazdca, zlatá kupola Isakievského chrámu, Zimný palác s Ermitážou, biele noci, kedy sme chodili pozerať otváranie mostov, plavba po Neve - to boli momenty, kedy som si veľmi často priala, aby sa zastavil čas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vytvorili sme asi dvanásťčlennú zmiešanú skupinku, ktorá spolu absolvovala tie menej oficiálne časti nášho pobytu. Spomínam si návštevu baru Baku, kde sme striedavo spievali ruské i slovenské pesničky. Keď nás začula skupina talianskych turistov, prišli k nám a onedlho sme všetci spievali "Avanti popolo". Pravdepodobne vypitá vodka prispela k tomu, že refrén "bandiera rossa la triumfera" (červená zástava víťazí) sme dospievali postojačky, pričom tempo udávala jedna talianska turistka stojaca na stole a mávajúca svojím červeným pulóvrom.

Pamätám si, ako sme spolu obdivovali krásne fontány v Petrodvorci a prechádzali sa v Letnom sade a aj na to, ako sme o pár dní neskôr počuli, že sochám v parku vandali rozbili hlavy a labutiam vykrútili krky a ako sme si pripíjali vodkou na to, aby sa podobné svinstvá už nikdy neopakovali.

Alebo si spomínam, ako nás naši sovietski priatelia pozvali domov, kde pripravili naozajstné hody. Ich rodičia boli na dačách (chatách) a tak sme si z ich bytov urobili improvizované diskotéky, na ktorých sme tancovali a spievali Rasputina od Boney M, ktorý sa v tom čase u nás nehrával z dôvodu ideologickej závadnosti. Keď naši kamaráti videli, aké pomery vládnu na internátoch, ponúkli nám, že môžeme spať u nich. Pamätám si, ako nám Marína o druhej v noci hrala Chopina na klavíri a dodatočne sa týmto ospravedlňujem jej susedom v paneláku.

Naše stretnutia sa pretiahli vždy dlho do noci, keď už ani metro nejazdilo. Nebol problém dopraviť sa na internát - stačilo zamávať na okoloidúce auto a taxík bol na svete. Za rubeľ (vtedy 10,- Kčs) sme sa dostali, kde sme len chceli.

Spomínam si už len na pár konkrétnych mien - nežná mladučká Kaťa a jej Serioža, s ktorým sa onedlho potom vzali a krátko po narodení dcérky rozviedli. Na ďalšieho Seriožu, ktorý využil dve minúty, kedy sme osameli, na to, aby mi urobil sexuálny návrh so slovami "Davaj, pocelujemsa" (hybaj sa bozkávať), ktorý ma strašne rozosmial - neskôr som sa dozvedela, že takéto návrhy od neho dostali aj všetky ostatné kamarátky. Na Ľubov a Oľgu, s ktorými bola vždy zábava.

A hlavne na Borisa, môjho dobrého priateľa, s ktorým sme si písali dlhých desať rokov, kým nás prišiel navštíviť na Slovensko a ďalších sedem rokov do mojej návštevy u neho v Izraeli, kam sa medzitým aj s celou rodinou vysťahoval. Na všetky knihy, ktoré sme spoločne prečítali a ktoré tvorili podstatu našej korešpondencie. Vďaka nemu som prelúskala množstvo vojnových románov, ktoré tak obľuboval a celú vtedajšiu sovietsku tvorbu.

Jediným skutočným negatívom nášho pobytu v Leningrade bolo lúčenie. S mestom a najmä s priateľmi. Neubránili sme sa úprimným slzám. Len ja som plakala trochu menej. Verila som, že sa nelúčim navždy.
A hoci odvtedy ubehlo už 26 rokov, nevzdala som sa myšlienky, že sa tam raz vrátim. A každý večer pri sledovaní osudov úbohej Nasti sa v tom utvrdzujem.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  471x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu