V sobotu po polnoci nasadáme na rýchlik do Bohumína a odtiaľ sa vezieme mikrobusom na katovické letisko. Táto časť cesty je najdrahšia, jedna cesta stojí 16 eur, spolu teda 32, ale aj tak nám ešte ostáva zo stovky presná polovica.
Ráno nastúpime do lietadla a po hodine a pol sme v holandskom Maastrichte. Presunieme sa na zastávku autobusu a čakáme v prevažne po poľsky hovoriacej skupinke, ktorú vypľulo naše lietadlo. Celodenný lístok stojí 6 eur a kupuje sa v autobuse. Pre istotu ešte raz: LÍSTOK SA KUPUJE V AUTOBUSE!!! Ja viem, že kričať na nete sa nemá, ale chcem, aby toto počuli aj v Bratislave a inšpirovali sa tým. Potom sa snáď už nebudú vyskytovať situácie, svedkom ktorých sme boli pred dvoma týždňami po prílete z Macedónska.
Cesta do mesta trvá asi 15 minút. Vystupujeme pri železničnej stanici a ideme si požičať bicykle. Naposledy sme tak urobili v marci pri návšteve Eindhovenu a vtedy som okrem fotiek množstva bicyklov pri stanici pridala do článku aj zopár postrehov môjho najobľúbenejšieho spisovateľa Karla Čapka, ktorý navštívil Holandsko pred viac ako osemdesiatimi rokmi.
Fotky pridám aj teraz, Čapkove postrehy o bicykloch, ako aj o architektúre si môžete prečítať v spomínanom článku. Ak nechcete, skúsim to zhrnúť. Karel Čapek napísal o bicykloch, že je ich tu veľa a o domoch, že sú tehlové a majú veľké biele okná. Samozrejme, napísal to tak krásne poeticky, ako to dokázal len on. Takže fakt odporúčam prečítať a potvrdzujem, že toto všetko platí aj na Maastricht.
Ak si budete chcieť požičať bicykel, vezmite si okrem už spomínanej stovky ešte nejaké eurá navyše. Požičovné na deň je desať eur, ale okrem toho sa platí záloha päťdesiat eur, ktorú vám vrátia, keď im vy vrátite bicykel.
Aj v Maastrichte sú pre cyklistov dobré podmienky, a tak vyrážame najskôr smerom k belgickým hraniciam. Prejdeme ich ani nevieme ako, a až keď si všimneme, že všetky zaparkované autá majú belgické ešpézetky, dovtípime sa, že sme v inej krajine. Potom objavíme aj hraničný kameň, ktorý vedie stredom ulice. Domy naľavo stoja v Holandsku, napravo sú belgické.
Chvíľu sa povozíme po Belgicku, ale vyzerá to tu úplne rovnako ako v Holandsku, tak si urobíme len zopár fotiek a vraciame sa do Maastrichtu.
Prechádzame okolo lúk, na ktorých sa pasú kone. Škoda, že počasie nie je lepšie, boli by krajšie fotky. Niečo podobné videl asi aj Karel Čapek, ktorý napísal:
"To je to pravé Holandsko: zelený polder mezi kanály a na něm stáda koní, těžkých valachů fríských, klabonosých a plecitých, s nohama jako sloupy a hřívou vlající. Nejsou ohrazeni ničím než kanálkem, který není v té vysoké trávě ani vidět; vypadá to, jako by se mohli rozběhnout až do Utrechtu nebo Zwolle, jako by ten široširý kraj patřil jim, těžkým hrabatům svobodné říše koňské. To je to pravé Holandsko."
Maastricht je najstaršie holandské mesto. Leží na rieke Maas a meno dostalo podľa mosta, ktorý tu dal postaviť rímsky cisár Augustus. V súčasnosti je však známe hlavne kvôli zmluve, ktorá sa tu podpísala v roku 1992 a na základe ktorej vznikla dnes velebená aj zatracovaná Európska únia.
Nedá mi v tejto súvislosti necitovať prorocké slová môjho najobľúbenejšieho spisovateľa, ktorý po návšteve Holandska pred osemdesiatimi rokmi napísal:
"Byli jsme článkem svaté římské říše; byli jsme údem barokního impéria habsburského; historikové nám mohou říci, byla-li to v obou případech jen nedobrovolná nutnost, či dějinná náhoda, či opakující se politický program našeho státního života. Opakuji: máme v dějinách svou tradici víceméně široce a víceméně vědomě pojatého politického evropanství. Snad by nám ta tradice měla co říci i dnes.
Už to jistě nebudou dynastie ani svaté římské koruny, co by z národů a států vytvářelo vyšší organizaci a světový řád; budou to skutečnosti hospodářské, bude to solidarita sociální a humánní, co dá jednou jakýsi společný režim mezkařům od Bisagry, cibulářům z polderů a nám, co jsme Češi jako polena. Nebude to žádný orel, ale něco zároveň duchovějšího i reálnějšího, co nám všem dá nějaký společný znak. Začíná se už na tom kutit; a tu nám buď povzbuzením, že pokud nás se týče, máme v tom už jakýsi historický trénink. Můžeme říci: pusťte nás k tomu, protože my v tom už pomalu tisíc let umíme chodit. My už jsme zvyklí být v jakés takés Společnosti národů, i když nám to nešlo vždycky k duhu. Snad je v tom tak drobet naše poslání."
Ale dosť politiky, ideme si pozrieť mesto. Ako som už spomínala, rozkladá sa okolo rieky Maas. Jeho najvýznamnejšou osobnosťou bol jeden z ľadových mužov, presne ten stredný - svätý Servác. Pochádzal z Arménska a údajne bol príbuzný so svätým Jozefom a jeho rodinou. Do týchto končín prišiel obracať pohanov na svoju vieru. Bolo to dosť dávno, niekedy okolo roku 340, keď bol biskupom v Belgicku. Zrejme bol v svojom úsilí úspešný, pretože dnes sa to napríklad v Maastrichte kostolmi len tak hemží. On však vtedy optimizmom príliš neoplýval. Pri svojej púti do Ríma navštívil hrob svätého Petra a zaspal na ňom. Vo sne sa mu zjavil Peter a povedal mu, že ľudia sú hriešni a preto padnú do rúk pohanom. Servác sa zľakol a vrátil sa späť. V Maastrichte si pripravil hrob a preventívne zomrel na zimnicu, ako sa na správneho ľadového muža patrí.
Zo zmrznutej trojice dopadol relatívne najlepšie, pretože Pankráca sťali ako štrnásťročného a Bonifác mal ešte väčšiu smolu, a to doslova - uvarili ho v smole
Na mieste Servácovho hrobu postavili o dvesto rokov po jeho smrti kostol a o ďalších päťsto ho prestavali do takej podoby, v akej je dnes. Nachádzajú sa tu Servácove ostatky. Hrob prišli navštíviť rôzni panovníci, napríklad Karol Veľký alebo český kráľ Karel IV., ktorý si ostatkov vybral kúsok na pamiatku. Založil tým zaujímavú tradíciu, v ktorej úspešne pokračujú ďalší - napríklad nedávno Václav Klaus, ktorý si z Čile odniesol na pamiatku pero.
Toto je bazilika svätého Serváca.
Ešte raz bazilika svätého Serváca - vpravo, vľavo gotický kostol svätého Jána zo 14.- 15. storočia..
Aj most cez rieku Maas nesie Servácovo meno. Je o viac ako polstoročie starší od Karlovho mosta, trochu sa podobajú, ale Karlov je krajší. Na tomto je len jedna socha - hádajte koho? Jasné, je to socha svätého Serváca, ale je dosť umne ukrytá, takže som si ju všimla až doma pri prezeraní fotiek. Že by ste si ju možno tiež nevšimli? Je tam na pylóne či ako sa to volá.
Ideme ďalej. Toto je románska bazilika Panny Márie, údajne ju dal postaviť Servác, teda skôr kostol, čo bol na tomto mieste predtým. Bazilika je hodnotená ako najkrajšia románska stavba v Holandsku.
Toto je Pekelná brána, Heelport z roku 1329, najstaršia dochovaná brána v Holandsku. Brána je tam vľavo pod zástavami, ale bolo tam málo miesta a blbo sa to fotilo.
Tak ešte raz, tu ju uvidíte lepšie.
Chvíľu sa povozíme ulicami. Toto je Stadhuis, radnica z polovice 17. storočia.
Majú ešte jednu, tá sa volá Oud Stadhuis, teda Stará radnica. Je z roku 1480 a nachádza sa v centre oproti cukrárni, v ktorej sme si kupovali vafle. Fotí sa ešte horšie ako Pekelná brána, ale aspoň kúsok z nej vám ukážem. Dnes slúži ako turisticko-informačná kancelária.
A ešte pár záberov z mesta. Už som v úvode spomenula, že aj v Maastrichte sú tehlové domy s veľkými bielymi oknami, o akých písal Karel Čapek. Na mnohých oknách nevisia záclony, ale namiesto toho majú v okne vystrčenú nejakú keramiku, hlavne rôzne vázy.
Nuž, proti gustu žiaden dišputát, ako vravievali na Starom Bělidle.
Na pešej zóne.
Ešte pohľad na nábrežie rieky Maas, vzadu vidieť vežičky opevnenia, v ktorom sa nachádza Pekelná brána.
No a snáď by aj stačilo. Potom už treba len vrátiť bicykle, presunúť sa na letisko, prejsť kontrolou, naučiť sa, ako si zapnúť pás a nasadiť kyslíkovú masku, vzniesť sa nad oblaky a tam vysoko napríklad plánovať ďalší výlet.
Texty kurzívou sú citácie z diela Karla Čapka Obrázky z Holandska.
